Ladmovce ležia v južnej časti Východoslovenskej nížiny, pri pravom brehu Bodrogu, v nadmorskej výške okolo 117 m. Keï Jágerská kapitula v roku 1298 potvrdila vymedzenie územného majetku v strednej časti chotára Selešky (Viničky), hranica pretínala cestu, vedúcu z Ladmoviec. Vtedy vznikol najstarší zachovaný doklad o už prv jestvujúcej dedine Ladmovce. Do písomností ju zapisovali v 13. až 15. storočí ako Ladamoch, do 16. storočia Ladmocz. Boli to maïarizované názvy staršieho slovenského pádového tvaru (z,do) Ladmoviec. Ten zaiste korení v osobnom mene, pričom jeho nositeľ mal k sídlisku rodový a nie feudálny vzťah.Na základe uvedeného predpokladáme, že ladmovské sídlisko jestvovalo pred 11. storočím a pravdepodobne s jeho obyvateľmi súvisela slovenská keramika z 9.-10. storočia, ktorú archeológovia našli v chotári susedných Viničiek.
V Ladmovciach bol kostol zaiste pred 14. storočím, avšak písomné doklady o ňom sú od 14. storočia. V prvej polovici tridsiatych rokov 14. storočia v ňom pôsobil farár Syxtus a kostol bol zasvätený Sv. Antonovi. Katolícki faráriv ňom pôsobili do druhej polovice 16. storočia, neskôr evanielickí reformovaní kazatelia. V roku 1621 a niekoľko nasledujúcich rokov tam vysluhoval bohoslužby samostatný kazateľ, do ladmovského kostola dochádzali kálvíniski duchovní z Viničiek. Ladmovce sa opätovne a natrvalo stal sídlom pravdepodobne na prelome 17. a 18. storočia. Ešte vtedy bol tamojší kostol drevený. Ladmovce v 13. -14. storočí boli majetkovou súčasťou pansvtva hradu Potok. V 15. až 17. storočí ich vlastnili najmä miestni zemania a ich príbuzní z Európy.
V tamojšom chotári sa nachádzali vinice, o ktorých sú doklady od. 16. storočia. Obyvatelia z miestneho kameňa pálili vápno dokázateľne už v 16. storočí. Ladmovské sedliacke domácnosti okrem richtárovej zaplatili v roku 1441 daň kráľovi dvadsaťdäveť zlatých. Z veľkosti dane vychodí , že vtedy iste vyše tridsať celých sedliackych usadlostí , takže Ladmovce boli stredne veľkou až veľkou dedinou. V 16. storočí ubúdalo sedliakov aj domov v sídlisku.
V roku 1567 zdanili sedliakov od 6,5 porty. Pozemky pre 4.5 usadlosti ležali opustené avšak šesť domácnosti bolo železiarskych. Napokon tri rodiny boli vincúrske. V roku 1582 zdanili sedliakov iba od 4,5 porty. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných sedemnásť poddanských domov, osem kúrií miestnych zemanov, kostol, faru, školu. Vtedy boli Ladmovce stredne veľkou dedinou s poddanským, zemianskym i fararským obyvateľstvom. V 17. storočí v Ladmovciach naďalej poddanské domácnosti chudobneli a ubúdalo ich. V roku 1610 miestnych sedliakov aj želiarov spolu zdanili od jednej porty. V roku 1635 z neznámych dôvodov neboli danení. V Ladmovciach žilo v roku 1715 sedem sedliackych domácnosti , avšak v roku 1720 tam poddaných už nebolo.
